34 svetielok pre starkých

Chceli sme priniesť s mojimi školskými deťmi Betlehemské svetlo do Betánie – domu núdznych.

Starkým, čo spolu so zdravím stratili možnosť žiť samostatne a doma…

Vyzeralo to byť také jednoduché- no niekedy život napíše príbeh inak, ako sme si ho naplánovali.

Dohodla som si svetielko Betlehemské v kostole v Petržalke, že ráno prídem na omšu a vezmem ho. Lenže v to ráno nastala kalamita. Premrznutá na kosť som doputovala k dverám kostola takmer pol hodinu po omši, napriek tomu, že som sa vybrala s hodinovým predstihom.

Volala som do školy, že k deťom neprídem načas- a necítiac si vlastné nohy, ruky, vlastne vôbec nič, som ešte bojovala v závejoch ďalšiu polhodinu, kým som sa dostala do školy.
Tam som zrazu pocítila všetko- vďačnosť za skvelých ľudí, horúce objatie, teplo zo šálky čaju ktorá ma čakala a najmä, najmä ozajstné ľudské teplo od človeka, ktorý vzal všetky moje deti a spievali spolu koledy až kým som neprišla.

Našla som tam všetky deti so zhasnutými, čakajúcimi lampášikmi, ale s rozžiarenými očami .Skvelý začiatok.  Už som vedela, že to, do čoho ideme, nebude ľahké – dostať sa MHD-čkou k seniorom do Betánie v čase mrazu a kalamity…

Lenže keď sa na svet pozriete očami nadšených deväťročných detí, zrazu viete, že všetko sa dá zvládnuť. Tak vlastne vznikla aj myšlienka priniesť do domova betlehemské svetlo – Minulý rok sme tam totiž boli spolu a tvorili sme so starkými svietničky. Lenže ich ruky už neposúchajú tak, akoby chceli a mnohé sa rozbili a ukázalo sa, že nie je celkom bezpečné mať otvorený oheň – sviečku s betlehemským svetielkom vo vyrobenom svietničku – pri posteli. Lenže práve to betlehemské svetlo by im rozžiarilo tvár – že keď už sa oni nedostanú do sveta, svet sa dostane ku nim… A tak sme vymysleli projekt a vyzbierali peniaze a nakúpili bezpečné lampášiky. Teraz už len preniesť v nich svetlo z Betlehéma…

Aby sme si boli istí, že to dokážeme, neniesli sme odpálené jedno, ale tri svetielka – tri skupiny detí vstúpili do MHD – a spievali si koledy smiali sa celou cestou, rozdávali nadšenie a vianočnú atmosféru len tak, každému do daru – v MHD, pri prestupovaní, na Hodžovom námestí, v trolejbuse, šlapajúc hore kopcom cez záveje, aj pri zapaľovaní 34 svetielok pre starkých – každému jeden lampášik.

Všetko sme pripravili a hurá so svetielkami do spoločenskej miestnosti, kde nás mali čakať. A tu na okamih všetko v nás pohaslo – v spoločenskej miestnosti nás čakalo z 34 len 9 starkých…

Pokora – to je to správne slovo – dnes som sa učila pokore…

Položili sme svetielka na stôl, vytiahli medovníky, zdobenie a spolu s tými deviatimi statočnými sme zdobili a chystali čaro Vianoc aj pre ostatných 23, ba aj pre tých 2 čo v medzičase odviezli do nemocnice… No a spievali sme – znovu a znovu a s harmonikou aj len tak… Svetielka v našich očiach sa znovu rozsvecovali a povedali sme si, že naša misia predsa bola priniesť Betlehemské svetlo ku tým, ku ktorým by sa inak nedostalo. A že to nevzdáme. A tak sme znovu putovali – tentokrát cez 3 poschodia z izby do izby – od posteli ku posteli – a keď už som asi tak piaty krát hrala vždy na inom poschodí tie isté koledy, aj by som už doputovala no deti kričali ešte, ešte a keď na prvom poschodí, kde prerábali izbu, znela zbíjačka a ja som chcela vzdať hranie a jedno dieťa povedalo – Ľubka, tak teraz musíš hrať zo všetkých síl – koledy musia byť silnejšie ako zbíjačka a ja som videla tie ich iskry v očiach a bolo jasné, že musia… A po prvý raz v Živote bola moja Tichá noc hlasnejšia ako zbíjačka a potom ešte dvakrát.

Tak vtedy presne som naplno cítila, že náš zámer sme naplnili – v okamihu, keď jednej starkej vytryskli slzy a všetci tlieskali a smiali sa a plakali a spievali a… my sme spievali ešte aj cestou z domova a deti plánovali, ako to o rok dáme v kostýmoch koledníkov…

Zdala sa to byť taká jednoduchá misia…

O rok idem znovu. Nielen pre tých starkých – v autobuse s nami spievali koledy aj celkom neznámi ľudia… a svetielko, ktoré nám od rána žiari v duši, sa tak dostalo nielen k tým, čo by ho inak nezažili v Betánii, ale zažila som, ako jeho iskry preskakujú v očiach medzi cudzími ľuďmi v autobuse, na námestí, cestou…

A dobro Vianoc sa šíri cez tú iskru v duši… Rýchlo a nádherne. Vďaka za to iskrenie, ktoré všetci v sebe máme. Aj za to, že podporované detským nadšením skrátka nedokáže vyhasnúť a vieme sa ním obdarovať navzájom.

 

Toto putovanie som zažila na Vianoce 2016. Teraz je čas, keď s deťmi rozmýšľame, čo starkým pripraviť. Keď sme sa s nimi rozprávali, čo si pravú na Vianoce, tak veľmi často nám hovorili: My už nič extra nepotrebujeme. Ale chýba nám kúsok ľudského tepla, alebo slova. My sme naučení mať na stolčekoch Vianočné želania a tie nám chýbajú najviac. Dostávame síce SMS-ky, to však nie je ono.

A tak som vypísala výzvu na písanie Vianočnej pošty pre neznámych starkých.

 Zaplavíme spolu listami a pohľadnicami tie smutné domovy a rozžiarime tváre neznámym seniorom.

Môžete sa zapojiť aj vy>>>.

Ľuba

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.