To, čo nás prežije, je láska

Otvoria sa dvere na autobuse. Stojí pred nimi starký, s rovnako starým zeleným batôžkom. Cez plece má prevlečenú jednoduchú rybársku stoličku, v ruke drží paličku. Pokúsi sa vstúpiť, no aj nízkopodlažný autobus má podlahu v preňho neprekonateľnej výške. vyskočím zo svojho miesta, podám mu ruku a pomôžem mu nastúpiť. Usadím ho k sebe “do štvorky” a prihovorím sa:

  • Dobrý deň, idete na ryby?
  • Ááááále, nie…
  • A ak sa smiem spýtať, kam ste sa teda vybrali takto vybavený?
  • To by ste vy, mladí, nikdy nepochopili…

Zasmejem sa pri predstave, že ma zaradil medzi nechápavú mládež, no o chvíľu sa dozviem, že má 86 rokov a uznávam, že z jeho uhla pohľadu mi táto kategória sedí 🙂 . Sľúbim, že sa pokúsim  to pochopiť a on sa rozhovorí:

– Idem si spraviť piknik pod rozkvitnutou čerešňou. Volal mi kamarát, že už kvitne a tak som nasadol na autobus… Chodím takto už od päťdesiateho druhého, rok čo rok… hoci aj je to kopa kilometrov.

Chvíľa ticha ,starký sa zamyslí, usmeje, sníva…. V očiach sa mi zjavne zračia otázniky, lebo hneď ako sa “vráti”, pokračuje:

– Pod tou rozkvitnutou čerešňou som prvý krát pobozkal svoju manželku. To nie je ako teraz- pre vás je to nič, taký bozk- bozkávate sa na ulici, v autobuse, hocikde a hociako… To za mojich čias chcelo veľkú dávku lásky a odvahy, aby ste niekomu dali prvý bozk… Moja žena je úžasná- zamiloval som sa do nej okamžite, ako som ju videl. Bola jeseň… veľa sme sa spolu prechádzali, rozprávali, zohrieval som jej dlane vo svojich, čítal som jej knihy a potom, keď som vedel, že už-už má rozkvitnúť moja obľúbená čerečňa, pozval som ju na piknik. Doviedol som ju sem so zavretými očami ,a keď už tu stála, otvorila oči, smiala sa a vlasy jej padali do tváre a ja som neodolal a odhrnul som ten pramienok a ako som sa jej dotkol, vedel som, že teraz je to správne miesto a správny čas a…pobozkal som ju. Odvtedy sem chodíme rok čo rok, pre svoj bozk pod rozkvitnutou čerešňou, nikdy sme nevynechali, hoci… posledných 16 rokov chodím sám, … a predsa sa tu s ňou vždy stretnem, viem to, lebo taká láska prežije všetko na svete…cítim ten bozk vždy, keď sa tam postavím a viem, že je so mnou, teším sa, rozprávam, ďakujem bohu, akú lásku a život nám doprial a potom tajne odstrihnem pár vetvičiek a odnesiem jej ich na cintorín, lebo ozjastná láska, viete, tá kvitne všade a len tak ju dačo nepoloží…

Takže nejdem na ryby. Idem si po bozk od manželky.To, čo nás prežije, je láska. No povedzte, viete vy mladí toto pochopiť?

 

Usmievam sa a poďakujem. Viem to nielen pochopiť. Priam cítim všetko, čo mi hovorí.

Neodpovedám- no podľa jeho úsmevu, s ktorým hľadí na moje slzy dojatia na lícach viem, že vie. Zamávam a vystupujem.

Láska je silnejšia ako smrť. Aspoň v živote tohto starčeka určite.

 

Jedno z najjednoduchších a najvzácnejších šťastí na svete je zrejme práve  toto šťastie- milovať a byť milovaný. Aj mne je dopriate… Krásne rozkvitnuté dni, priatelia.

One thought on “To, čo nás prežije, je láska

  1. Aj nám je dopriate…
    Každý deň vozíme nášho deda (rozumej môjho svokra) autom. Čo na tom, že nám neodpovedá? Ak čakáte pointu, skúste čítať ďalej. Ak Vám bude pripadať trochu morbídna, je taká. Ale život a láska vedia byť všelijakí…
    Možno si pamätáte na fyziku – učili sme sa na nej viac zákonov. S manželom si pamätáme hlavne Zákon zachovania energie. Nič Vám to nehovorí? Energia nemôže vznikať ani zanikať, mení sa len jedna forma energie na inú.
    My máme takú premenenú energiu v aute – teda trochu z tej dedovej.
    Môj svokor mal rád svoje dve vnúčatá a aj svojho syna a verím, že aj mňa. Príliš to nedával najavo. Počas občasných návštev spomínal, že by chcel ísť do svojho rodiska, aby chlapcom ukázal, odkiaľ pochádza. Jediný raz sa nám ho podarilo odviezť tam, kam chcel. Stále sľuboval, že si výlet zopakujeme, keď sa bude cítiť lepšie. Nepodarilo sa. Ani to, aby jeho
    vnúčatá s ním odcestovali do Bulharska, kam rád chodieval.
    Z jeho energie ostala len kôpka popola. Doslova. A tak si ju vozíme so sebou. Nielen tam, kam chcel ísť, ale aj tam, kde by sme mu to radi ukázali my.
    A hádam tak raz docestujeme aj do jeho Bulharska k moru.
    Ak nám bude dopriate…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.