Prichádza nová generácia detí. Sme na ňu pripravení?

V týchto dňoch prebieha zápis detí do prvých ročníkov. A mne sa stále častejšie vynára z pamäti príbeh R.Fulghuma z knihy Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole. A hoci sa to nezdá, dnes sa ukazuje byť pre pochopenie týchto detí ešte dôležitejším, ako keď som ho pred viac ako dvadsiatimi rokmi čítala po prvý raz a vravela si, že práve na  TOTO nesmiem počas svojho učenia nikdy zabudnúť. Skúsim zreprodukovať:

“… Hrali sme sa s  asi 100 člennou skupinou detí také tie “behacie” zábavné hry, ktorých cieľom je vyblázniť sa a nasmiať… V okamihu, keď už všetko vrcholilo, zakričal som:

-A teraz škriatkovia naľavo  a čarodejníci vpravo!

Každý sa mal rýchlo rozhodnúť, kým je. Nastal zmätok a smiech, strkanica a šteklenica a vtom ma niekto poťahal za rukáv.

-A kde majú stáť morské víly?- spýtal sa ma nežný hlások.

Morské víly? Aké morské víly?! -prebehlo mi hlavou.

-Morské víly nehrajú.- chcel som zo seba vysypať. Hrajú iba škriatkovia a čarodeji… -Sklonil som sa k tomu stvoreniu, že mu to poviem, no skôr ako som stihol,  ono mi sústredene pozrelo do očí a  vraví:

-Viete, lebo ja som morská víla.

Pochopil som vážnosť okamihu. Nechcela byť škriatok, ani čarodejnica. Ona totiž presne vedela, kto je. Poznala svoju kategóriu a odo mňa chcela vedieť, kde je pre ňu v tejto hre miesto.

-Tu. – povedal som a chytil som ju za ruku.

-Morské víly majú stáť tu- presne vedľa morského kráľa-povedal som.

Mimochodom, nie je pravda , že morské víly neexistujú. Ja jednu poznám, držal som ju za ruku !”

Keď som ho čítala po prvý raz, povedala som si, že sa celú svoju pedagogickú prax budem snažiť, aby som  NIKDY, naozaj nikdy neprehliadla žiadnu morskú vílu, aj keď v škole pre ne  zdanlivo nie je miesto.  Myslím, že sa mi to darilo. No pri tomto zápise som si uvedomila, že už to nestačí. zrazu už nestačí  iba neprehliadať morské víly, ktoré nás ťahajú za rukáv.

Do školy nám prichádzajú deti. A akokoľvek si navrávame, že škola je pre každého, v skutočnosti je nastavená tak, ako Robertova hra pre škriatkov a čarodejníkov. Je nastavená tak, aby sa zaradili do určenej kategórie.

No prichádza stále viac morských víl, jednorožcov, vedátorov, Aslanov, vynálezcov, faunov,  hráčov,kráľovien, rytierov, objaviteľov, dinosaurov, mlčanlivých pozorovateľov, komentátorov, kentaurov, nepoznaných bytostí …

A rodičia sa nás pýtajú, či tie deti “uspeli” a či sa hodia do školy, ktorú im vybrali. Snažia sa ich tam dostať- niekedy aj za každú cenu, s presvedčením, že pre ne robia to najlepšie. Lenže čo sa stane, až sa malá morská víla dostane do skvelej školy pre škriatkov a čarodejníkov? Kde tam bude jej miesto? A ako sa tam bude cítiť ?

Pozerám na všetky tie deti, ktoré zapisujem a v istých okamihoch žasnem nad všeličím neočakávaným, čo vedia, robia, žijú a aj nad všeličím, čo by som od nich očakávala, že by robiť, žiť a vedieť mali a oni ani netušia… V prvom okamihu ma zaplavia otázky, ako, ako prepánajána, chcú tieto deti byť v tejto škole?

A až oveľa neskôr, v okamihu, keď prestanem na ne hľadieť ako na ” niekoho, kto nás bude stáť veľa síll, než z neho urobíme škriatka či čarodejnicu” si spomeniem na Robertovu morskú vílu.

A uvedomím si, že akokoľvek skúmame pripravenosť detí na školu, je to len jedna strana mince. (a tým teraz naozaj neznevažujem screenenig zrelosti, pretože viem, mám zažité, aké dôležité tieto informácie sú a ako vedia pomôcť , veď ja sama som našej dcére dala školský odklad a bolo to vážne super rozhodnutie)

Mali by sme skúmať aj pripravenosť školy na deti. A pripravenosť svoju, osobnú- to teraz píšem ako učiteľka, ktorá zapisovala novú generáciu detí.

Mám sama v sebe učenie a školu nastavenú iba na “škriatkov a čarodejníkov”, alebo som pripravená prijať víly, jednorožce, faunov, kentaurov  a vlastne celú triedu plnú jedinečných “rozprávkových “bytostí, z ktorých niektorí už poznajú svoju kategóriu a hľadajú si miesto a iní, iní ju ešte len hľadajú? Som pripravená učiť sa spolu  s nimi všetkými,  pomáhať im spolu “rozprávkovo žiť” , učiť sa a rešpektovať sa navzájom?

Sú školy pripravené? Alebo trvajú na zaužívanom stereotype učenia ?

Lebo- prichádza nová generácia detí.Deti, ktorých rodičia (väčšina) sa narodili po revolúcii, nepoznali mnohé, čo sme poznali my a poznajú a denne zažívajú mnohé, čo my len objavujeme. A hoci ma stretnutia a rozhovory s nimi najskôr zaskočili, teraz už viem, čo je mojou osobnou výzvou- držať sa s nimi za ruky. Navzájom. Aby každý z nás mal v škole svoje miesto. A aby sme sa navzájom vedeli spolu vnímať, rešpektovať, učiť sa a cítiť dobre.

A čo vy, rodičia? Ste pripravení prijať toľkú jedinečnosť a rôznorodosť, v ktorej bude vaše deti žiť a učiť sa, alebo by ste radšej prijali, keby všetky deti kvôli jednoduchosti a prehľadnosti boli prispôsobované do vopred určených kategórií?

Dúfam, že nájdete pre ne to, čo hľadáte. Alebo- že to budete objavovať spolu so školou a učiteľmi, ktorých ste pre svoje dieťa vybrali. Lebo nie je nič lepšie, ako keď je rodinný štýl zhodný so štýlom školy, ktorú ste pre dieťa vybrali.

Držme si palce.

 

 

 

11 x komentár na “Prichádza nová generácia detí. Sme na ňu pripravení?

  1. Nie , proste toto je úplná kravina . Deti na odklad . O môj bože . Tento stereotyp nepochopím . Sama som si zažila peklo šikanovania , len pre to že som ….INÁ 😢

    MYSLIM INA ŽE MAM OKULIARE

  2. ďakujeme za otvorenú myseľ a srdce, kiežby každý učiteľ a pedagóg videl v našich deťoch tú rôznorodosť a nesnažil sa vytvoriť z nich jednoliatu masu priemerných pasívnych ľudí.

  3. Mám tři už skoro dospělé syny. Měli to štěstí že jsme v Pardubicích založili Waldorfskou školu, která přecejen přistupuje dost jinak. I když bylo hodně problémů, tak každý z nich si nachází to kdo opravdu je. je to i na rodičích. To nejdůležitější dávají oni. Za sebe můžu říct dávejme svým dětem maximální pocit důvěry. a že jsou přijímaní právě takoví jací jsou. podporujme jejich vyjmečnost a jejich kreativitu. Nenutme je myslet, ale hlavně cítit. Tak aby nestratili spojení se svou duší a se svým vnitřním vedením. Je to nelehké, ale jde to. a hledejme podobné lidičky, at v tom nejsme sami. A já jich mám kolem sebe dost. Přeju všem ať to nevzdáváme. Světlo ,lásku a vědomě žijme boží přítomnost. Alena

  4. Dakujem Lubka za tento text. Nas dalsi syn ide coskoro do skoly. tesi sa, nevie sa dockat. On bude minimalne jednorozec. Uz teraz to viem, a nas starsi syn, ktory je v tiez v tej istej skole je Velka biela velryba, ktora si plava vo svojich vodach a obcas sa pride mrknut do triedy. Bude to tazke. Nie som na to pripravena. Boli ma z toho srdce aj dusa a to vsetko okolo. Starsi syn nemal stastie na taku ucitelku, ako ste vy, Lubka. Zial, ona netusi o tom, ze su tam mali ludia, ktori tiez citia a neobjavuje tie uzasne vlastnosti malych ludi, z ktorych budu raz vacsi ludia. Je to skoda, aj ked nas syn je komplikovana osobnost a nie je ani nam rodicom s nim lahko vyjst. Ale kto povedal, ze milovat je to najjednoduchsie v zivote? Laska je aj o tom, ze musime ist na dren svojho zivota. ze davame to, co si myslime, ze je posledne a ono to zdaleka tak nie je.

  5. Co autor chcel povedat je, ze nielen rodicia, ale hlavne skola ma byt pripravena na tieto male stvorenia. A na to ze tie ktore su ine, su masou sikanovane! Tak ako sa to deje nasemu synovi uz v 3tej triede na zakladneh

  6. Krásne vystihnuté… Niekedy mám pocit, akoby rodičia vychovávali zo svojich detí len Rambov, Vyvolených, Výnimočných a vôbec neberú do úvahy, že dieťa môže a chce byť len princeznou, vílou či hoci Hermionou. A potom dopadne ako uväznená princezná, ktorá márne čaká na princa, ktorý ju chce vyslobodiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.